Objavil sa Spasiteľ: Z Poznania Ježišovho Posla Kresťanom

Napísal Massimo Introvigne | 16. júla 2026

„Lovkyňa siekt“ Be Scofield vo svojej výnimočnej (aj keď dosť škaredej) knihe útočí na Ježiša ako na najväčšieho „šéfa sekty“ všetkých čias. A nie je v tom sama.

Občas sa stretnem s váženými cirkevnými predstaviteľmi, ktorí mi vravia, že si zbytočne robím starosti z kampaní, ktoré obviňujú „sekty“ z „vymývania mozgov“, „psychického nátlaku“ či „obchodovania s ľuďmi“. Veď vraj tieto kampane sa týkajú len okrajových náboženských skupín. Veľké tradičné cirkvi sú predsa niečo iné – a teda vraj v bezpečí. Niektorí cirkevní predstavitelia si dokonca myslia, že sa zachránia tým, že sa pridajú na stranu antisektárskych organizácií, ako to urobili oficiálne katolícke a evanjelikálne inštitúcie vo Francúzsku.

Tento argument dnes už neobstojí. V Austrálii vyšetrovacia komisia štátu Viktória navrhuje zákony proti „psychickému nátlaku“, ktorý vraj praktizujú náboženské skupiny – a otvorene mieri na kresťanské cirkvi, hlavne tie konzervatívne. Nový Južný Wales len tento mesiac spustil vyšetrovanie, ktoré sa zameriava priamo na jednu konzervatívnu baptistickú skupinu a jej školy – tiež kvôli údajnému „psychickému nátlaku“. V Argentíne prokurátori naťahujú už aj tak širokú definíciu „obchodovania s ľuďmi“ tak, aby sa do nej zmestila aj dobrovoľnícka práca veriacich, a stíhajú Opus Dei aj veľkú medzinárodnú evanjelikálnu charitu REMAR. V USA bežia procesy za obchodovanie s ľuďmi proti letničným cirkvám a žalobu schytali dokonca aj katolícke sestry z Maryknollu – zažalovala ich bývalá novicka.

Dve šéfky organizácie OneTaste, ktorá sa venuje ženskej spiritualite a sexuálnemu uvedomeniu, boli ako vôbec prvé v USA odsúdené za „sprisahanie s cieľom nútenej práce“ – ako vedúce meditačnej a duchovnej organizácie. A to bez jediného obvinenia z fyzického obmedzovania, čisto na základe „psychického nátlaku“. OneTaste má síce korene skôr vo východných duchovných smeroch než v kresťanstve, ale takýto rozsudok je nebezpečný precedens aj pre kresťanské cirkvi.

Pravda je taká, že argument „tradičných cirkví sa to netýka“ (hlavne ak antisektárov podporujú v ich ťaženiach proti „sektám“) nikdy neplatil. S dnes už zosnulým dánskym luteránom Johannesom Aagaardom, ktorý kriticky vystupoval proti sektám, sme sa nezhodli takmer na ničom, no mali sme sa v úcte a opakovane som bol hosťom u neho doma v Aarhuse. Už v roku 1991 varoval pred rodičmi mladých členov nových náboženských hnutí, ktorí proti „sektám“ argumentovali „vymývaním mozgov“ – pochopil totiž, že ten istý argument sa dá kedykoľvek otočiť aj proti kresťanským cirkvám.

Napísal to natvrdo: títo „rodičia proti sektám sú zároveň rodičmi proti kresťanstvu“ („A Christian encounter with New Religious Movements and New Age“, „Update & Dialog“, I(1), 19–23).

Aagaard poznal európske antisektárske hnutie zvnútra a poznal aj Rogera Ikora, jedného zo zakladateľov francúzskeho boja proti sektám. Ikor napísal: „Medzi sektou a náboženstvom nie je rozdiel v podstate či v princípe – je len rozdiel v stupni a veľkosti… Keby to bolo na nás, skoncovali by sme s celým týmto nezmyslom – so sektami, ale aj s veľkými náboženstvami.“ A ako predchodcov dnešných „šéfov siekt“ menoval „Mohammeda, Krista a Mojžiša“ („Les sectes et la liberté“, „Les Cahiers rationalistes“, 364 [1980]: 73–94).

Počul som námietku, že Ikor predsa nehovoril za celé európske antisektárske hnutie. Iste – v jeho začiatkoch boli aj veriaci, ktorí sa chceli len zbaviť konkurencie a „heretikov“. Lenže masky čoraz viac padajú. A v debate čoraz viac dominujú hlasy tých, ktorí – tak ako Ikor – začínajú pri „sektách“, aby si vytvorili právne precedensy na útok na veľké tradičné náboženstvá.

Nová kniha Be Scofield je učebnicovým príkladom. Scofield sa kedysi rátala za okrajovú postavu antisektárskej scény – aj ja, aj iní sme už písali o tom, ako z nej jej spoliehanie sa na odkazy od anjelov a mimozemšťanov robí dosť svojskú figúru. Napriek tomu ju berú vážne a tlieskajú jej aj etablovaní antisektári ako Janja Lalich či ľudia z vedenia antisektárskej organizácie FECRIS. Jej ohováračskú kampaň proti Ahmadi Religion of Peace and Light (AROPL) brali vážne seriózne médiá a možno aj britská polícia.

Teraz vydala knihu „The Savior Complex“ („Komplex spasiteľa“; bez miesta vydania: Serapis Books, 2026), ktorá chce odhaliť „sektárske základy Ježišovho hnutia“ (s. 219; ak nie je uvedené inak, čísla strán odkazujú na túto knihu). Jej téza je jednoduchá: „Kresťanstvo je oveľa viac než náboženstvo. Je to kompletný systém kontroly od A po Z“ (s. 318). Ježiš bol vraj „šéf sekty“ na úrovni Charlesa Mansona (s. 213). Ako „popredná reportérka o sektách“ (tak sa píše na zadnej obálke) je Scofield údajne tá pravá osoba, ktorá pomocou štandardných antisektárskych modelov dokáže, že kresťanstvo je „sekta“.

Zbytočne dlhá prvá časť knihy je beznádejne neusporiadaná zlátanina všelijakej kritiky Ježiša a kresťanstva – od starorímskych „pohanských“ odporcov kresťanstva cez osvietenstvo a marxizmus až po súčasnosť. Žiadne seriózne vydavateľstvo by takto zbúchanú knihu nevydalo – a ani nevydalo. Nenašiel som žiadne iné knihy od záhadného vydavateľstva „Serapis Books“ ani žiadne firemné údaje o tejto spoločnosti. „Serapis Books“ a Be Scofield sú s najväčšou pravdepodobnosťou jedna a tá istá osoba.

Niektoré jej postrehy nie sú vyslovene nepravdivé – ale nie sú ani ničím nové. Z akademických aj populárnych zdrojov vyťahuje paralely medzi kresťanstvom (a predkresťanským judaizmom) a egyptskými, gréckymi, asýrskymi, zoroastrijskými, rímskymi, ba aj budhistickými mýtmi. To pozná každý študent religionistiky v prvom ročníku. Málokto by si však – tak ako Scofield – pomýlil podobnosť s odpisovaním či plagiátorstvom.

Kresťania o týchto paralelách vedia už celé stáročia a nikdy ich netajili. Brali ich ako dôkaz, že „semina Verbi“ – „semená Slova“ – rozosiala Božia prozreteľnosť do mnohých kultúr a náboženstiev. Scofield si mohla prečítať napríklad pozoruhodné dielo Cyrilla von Korvin-Krasinského, benediktínskeho mnícha z opátstva Maria Laach, ktorý bol vynikajúcim znalcom Tibetu. Obrovskú časť svojej práce venoval paralelám medzi tibetskými budhistickými textami a kresťanstvom a tomu, čo znamenajú pre kresťanskú teológiu. Prišlo by mu na smiech, že by niekto z týchto paralel obviňoval kresťanstvo z opisovania od tibetského budhizmu (alebo naopak – veď niektoré tibetské texty vznikli až po evanjeliách).

Scofield tvrdí, že kresťania z týchto rôznorodých zdrojov poskladali „apokalyptickú sektu“ (s. 50), ktorá mala konkurovať ostatným vtedajším náboženstvám. Boli to vraj „showrunneri… ktorí z okrajového proroka spravili kozmického hrdinu šitého na mieru rímskemu trhu“ (s. 61). A nešlo len o preobalenie starých mýtov – oni, a pred nimi sám Ježiš, vraj používali rafinované techniky „psychického nátlaku“ a „obchodovania s ľuďmi“. „Ako reportérka o sektách vidím túto dynamiku často,“ píše Scofield (s. 65).

Časť jej kritiky Ježiša a kresťanstva pripomína staré protikresťanské židovské spisy. Lenže pre Scofield je prvým zloduchom samotný židovský Boh – či skôr židovskí vodcovia, ktorí si ho vraj vymysleli. „On je ten výnimočný. Vy ste len komparz. Tak si odohrajte svoje a poslúchajte“ (s. 85). Aj starý judaizmus bol podľa nej „sekta“. „Pre Izraelitov znamenala služba Bohu život v neustálej úzkosti z čistoty a z toho, ako pôsobia navonok. Znamenala neustále sa kontrolovať, či na mne nie je nejaká ‚nečistota‘. Moderné sekty používajú presne tú istú taktiku. Zavádzajú prísne pravidlá stravovania, obliekania či očistné rituály. NXIVM vyžadovala obmedzovanie kalórií. Sea Org v scientológii robí kontroly uniforiem ako na vojne. Prečo? Lebo stúpenec, ktorý je posadnutý detailmi rituálu, sa nepozerá po východe von“ (s. 147).

Na rozdiel od iných predkresťanských kultúr, kde človek mohol pokojne uctievať viacero bohov z rôznych tradícií naraz, v judaizme „stúpenec nesmie mať ‚iných bohov’… a to je psychický nátlak“ (s. 149–150).

Ježiš vraj na tejto „sektárskej“ a „nátlakovej“ tradícii judaizmu postavil a dal jej „nový branding“ (s. 155). Ako na to išiel? „Ježiš použil známy sektársky trik: izoláciu od vlastnej rodiny“ (s. 188) cez „sociálnu a citovú kontrolu“ (s. 189).

A to, že Ježiš stále cestoval? Podľa Scofield to bola stratégia, „ktorá mala z dvanástich rybárov spraviť partiu fungujúcu ako sekta“ (s. 193). „Ježiš využíval svoju putovnú šou na to, aby prekopal identitu svojich nasledovníkov. Jeho učeníci boli nevyspatí, zmasírovaní jeho posolstvom a vyčerpaní z neustáleho presúvania“ (s. 192). Ako „šéf sekty“ používal Ježiš klasické sektárske finty: „programovanie… kontrolu informácií… zvyšovanie ceny za odchod“ (s. 197).

Mal na svedomí aj „obchodovanie s ľuďmi“, lebo štedro využíval „neplatenú, neviditeľnú prácu žien“ (s. 194) – a aj mužov. Scofield dokonca popiera, že by Ježišovo spoločenstvo či prví kresťania naozaj pomáhali chudobným. „Peniaze od bohatých tiekli dnu, ale k chudobným tam von netiekli. Ostávali v kruhu“ (s. 206).

Antisektári majú vo zvyku vykladať si akékoľvek učenie „šéfov siekt“ – nech znie akokoľvek ušľachtilo a láskavo – ako súčasť „psychického nátlaku“, ktorý je vraj pre „sekty“ typický. A Scofield tento meter priložila na Ježiša.

Nenásilie, „nastav aj druhé líce“, rozdaj majetok chudobným? Tieto učenia vraj „slúžili jeho [Ježišovej] širšej sektárskej indoktrinácii nasledovníkov. Stúpenec, ktorý sa nebráni, neodvráva a na povel sa vzdá majetku, sa ľahšie presúva, vyčerpáva a drží v závislosti“ (s. 212).

Hlásanie lásky? Ježišove pekné reči vraj oklamú len naivných „obhajcov siekt“. „Obhajcovia povedia: ‚Ale veď Ježiš hovoril o láske!‘ Iste. Lenže je to zvláštny druh lásky. Podobá sa ‚ochrane‘, akú ponúka mafiánsky boss… V praxi to funguje ako božie výpalníctvo. V psychológii siekt je to klasická kombinácia: dovnútra bombardovanie láskou, navonok strašenie a pestovanie fóbií“ (s. 258).

Vyzdvihovanie chudoby a prijímanie chudobných? „Šéfovia siekt túto stratégiu používajú často. Je to dokonalé zneužitie pocitu krivdy a ľahko sa dá pomýliť so skutočnou snahou o spoločenskú zmenu. Keď vodca podá chudobu ako zbožnosť a bohatstvo ako skazenosť, premení utrpenie svojich stúpencov na znak cti. Robil to Charles Manson“ (s. 213). A ešte dodáva, že „z pohľadu analýzy siekt sa vydedenci a chudobní verbujú najľahšie“ (s. 214).

Trochu si pritom protirečí, lebo zároveň tvrdí, že „vodcovia náročných hnutí často cielene verbujú ľudí s konexiami, peniazmi alebo politickou mocou. Jim Jones to ovládal majstrovsky. Keith Raniere to robil s extrémne bohatými stúpencami. Ježiš možno robil to isté. Naverboval Matúša, vyberača daní,“ a ďalších významných židovských predstaviteľov (s. 214).

Skrátka: celé Ježišovo učenie sa dá podľa nej prehnať „cez optiku psychického nátlaku“ (s. 226) a vyjde z toho, že Ježiš sa správal ako „klasický vodca skupiny s tvrdou kontrolou“ (s. 250).

Aj kresťanskí vodcovia po Ježišovi boli vraj „šéfovia siekt“. Apoštol Pavol? Ten vraj „zaviedol prvky, ktoré presne sedia na model BITE Dr. Stevena Hassana o sektárskej kontrole (kontrola správania, informácií, myslenia a emócií)“ (s. 287). Cirkevní otcovia, ktorí zostavili kánon evanjelií? „Keď sa na vznik Biblie pozrieme optikou skupín s tvrdou kontrolou, jej funkcia je jasná. Kontrola informácií je jedným z pilierov modelu BITE Dr. Steva [sic] Hassana. Ak chcete ovládať skupinu, musíte jej naservírovať realitu podľa seba“ (s. 339). Ak niekto ešte potreboval dôkaz, že populárno-psychologický pseudovedecký Hassanov model BITE sa dá natiahnuť na hocijaké náboženstvo – tu ho má.

A čo námietka, že kresťanstvo bolo prenasledované – čo predsa dokazuje, že jeho posolstvo bolo nové a nešlo ruka v ruke s mocenskými štruktúrami Rímskej ríše? Scofield ju zmetie zo stola: prenasledovanie si vraj kresťania vytvorili sami a treba ho chápať ako „konfliktný marketing“ (s. 263). „Hnutie potrebovalo vonkajšieho nepriateľa. Vo svete analýzy siekt je to kľúčová súčasť kontroly prostredia“ (s. 260). Čiže keď „sektárov“ prenasledujú, môžu si za to vlastne sami.

Scofield je presvedčená, že vďaka antisektárskej ideológii zostrojila dokonalý stroj proti Ježišovi a kresťanstvu. „Pre milióny ľudí je dnes viera len krycie slovo pre zvládanie úzkosti, ktorú do nich zasial Ježiš“ (s. 259). Dobrá správa: Be Scofield je tu, aby nás tejto úzkosti zbavila.

V istom zmysle by sme mali byť Be Scofield vďační – rovnako ako jej akademickému náprotivku Stephenovi Kentovi za jeho knihu „Psychobiographies and Godly Visions“ z roku 2025, ktorej podtitul hovorí o „narušených mysliach“ pri „počiatkoch religiozity“ (Cham: Palgrave Macmillan). Kent v nej tvrdí, že podobne ako moderní „šéfovia siekt“ typu L. Rona Hubbarda či reverenda Moona, aj postavy ako biblický prorok Ezechiel, apoštol Pavol a Mohammed boli buď schizofrenici, alebo epileptici. „Značný počet náboženstiev,“ vrátane tých najväčších, „založili duševne narušené mysle,“ uzatvára („Psychobiographies“, s. 258).

Mýliť sa už dnes kresťania, židia ani nikto iný nemôžu. Keď vám nabudúce Be Scofield, Stephen Kent, Steven Hassan alebo Janja Lalich budú vysvetľovať, že „sekty“ praktizujú „psychický nátlak“ a „obchodovanie s ľuďmi“, vedzte, že im nejde len o zničenie AROPL, scientológie, OneTaste či Cirkvi zjednotenia. Ich konečným cieľom je zničiť náboženstvo ako také – snáď okrem nejakých miernych, liberálnych a rozriedených verzií. Milosť nenachádza ani Ježiš.